Môj názor
Disclaimer: V článku sa môžu vyskytnúť spoilers!

Začnem, klasicky; dejom knihy. Hlavnou postavou sa už podľa anotácie stáva mladý, chudobný, farmársky chlapec Eragon, ktorý nájde v lese dračie vajce. Tejto skutočnosti však predchádza práve dej v prológu, ktorý  čitateľovi ponúka scénu v lese, kde postava zvaná Tieň  sa zakráda tmavým lesom a vyčkáva na svojho nepriateľa, konkrétne troch, povedala by som ľudí, no sú to skôr bytosti, konkrétne elfovia, ktorí prechádzajú cez les. V prológu však nevieme prečo prechádzajú tým lesom, nedostaneme ani len malý náznak čo je na tom. Vieme len, že traja jazdci na koňoch, z toho jedna elfka a dvaja muži, sa blížia do pasce, ktorú takticky zosnoval práve Tieň. Tu sa odohrá bitka, pri ktorej Elfka pustí záhadný kameň a autor čitateľa necháva v napätí.
Prológ sám o sebe mi nedával zmysel a skôr ma zmiatol, keďže prvá kapitola sa odohráva už s hlavným hrdinom a snaží sa nás vtiahnuť do obyčajného života chudobného chlapca, ktorý v lese loví  zver, aby tak zasýtil trojčlennú rodinu. V tomto lese teda nájde zvláštny kameň, z ktorého sa neskôr vykľuje dračie vajce a on sa stáva vlastníkom dračice menom Zafira. Autor nás tak kapitolami vťahuje do dobrodružstva hlavne s týmito dvoma a ich cestou za poznaním a samozrejme pomstou, spoločne aj s inými postavami, ktoré Eragonovi pomáhajú. Z Eragona sa tak stáva Dračí jazdec.
Premýšľala som dlho, do akého obdobia by som zaradila dej, v ktorom sa príbeh odohráva. Anotácia nás navádza a dej potom ďalej oboznamuje so stredovekým prostredím, v ktorom síce vystupujú aj ľudia, no ide hlavne o nadprirodzené bytosti. Príbeh sa odohráva v krajine menom Alagaezia, ktorá má viac tajomstiev a povestí, než by ste si dokázali predstaviť. Z môjho pohľadu bolo vyobrazenie sveta kvalitné. Toľko detailov, ktoré mi dokonalo vyobrazili scénu, v ktorej sa práve postavy nachádzali, neskutočné detaily o drakoch, elfoch, čarodejoch či Urgaloch. Autor, na to, že to napísal vo svojich 15 rokoch má môj neskonalý obdiv. Jednoducho to bola pastva pre oči. Čítanie šlo ľahko, čím viac kapitol bolo za mnou, tým viac všetko dávalo zmysel. Niekde v polovici deja sa stretávame zo záhadnou ženou, ktorú Eragon vidí, práve keď sa riskantne s novo naučenými čarami pokúsi nazrieť do sna, čo sa neskôr vykreslí, ako skutočnosť, keď túto ženu stretne, keď ho zajmú. Tu sa čitateľ dozvie, že je to práve Elfka a ešte väčší zmysel mi to začalo dávať, keď mi autor ponúkol tú spojitosť s prológom. Zrazu čitateľ dostáva odpoveď na otázku, ku ktorej sa prostredníctvom hlavného hrdinu dostaneme. Eragon, ako hlavná postava je však zvedavý počas celého príbehu a tak sa pýta veľa otázok, ktoré som sa samozrejme v duchu pýtala aj ja a tak sme prostredníctvom starého čarodeja Broma, Vardenov, či iných spoločníkov dostávala odpovede. Za mňa to bola dokonalá práca s textom, a zároveň s akousi predpoveďou toho, čo by zaujímalo aj čitateľa, ale pýta sa to vlastne postava. Jednoducho to bol ďalší bod k dobru, kedy som nevedela ani ako a Eragon mi bol stále sympatickejší.
Aby som tak zhrnula dynamickosť deja, štýl autora, pútavosť; musím povedať, že som bola veľmi nadšená. Budem sa možno opakovať, no nedá mi to jednoducho nezopakovať tú úžasnú plynulosť, kedy som miestami zabudla, že som na inej kapitole - mala som pocit, akoby som som čítala celistvý príbeh bez delenia na kapitoly, bez nadpisov, jednoducho čistá kniha delená do odsekov s dejom. Dokonalá práca so slovami, prekladovo nemám čo vytknúť, jednoducho sa to nečítalo krkolomne, ale bez problémov, našla som tam množstvo krásnych prirovnaní a to vyobrazenie sveta, či drakov. Úžasné.
Veľmi som sa nadchla hlavne pre to, čo bolo rovnako hlavné pre dej, draci. Veľmi sa mi páčilo to prirovnanie, k tomu že draci sú inteligentné tvory, ktoré  dokážu cítiť, premýšľať. Samotné spojenie medzi Jazdcom a jeho drakom bolo jednoducho niečo intímne, čo mi pripomenulo film Dračie Srdce. Svet ako taký bol dokonalo prepracovaný, toľko krásnych a detailných opisov prírody, mesta ale aj interiérov, všetko to mi ako čitateľovi, dávalo neskutočne realistický obraz v mojej predstavivosti a dovoľovalo mi to tak sa ponoriť do príbehu naozaj veľmi precízne. Nemôžem to jednoducho hodnotiť negatívne, to by som ani nedokázala. 

Pred tým než sa však začnem venovať postavám, ktoré aspoň u mňa stoja za zmienku, okrem hlavného protagonistu, by som sa chvíľu chcela zastaviť práve u nadprirodzených bytostí, konkrétne pri Elfoch. Nedalo mi to  nevidieť tie určité spojitosti práve s dielom Pán Prsteňov, isteže nejaké  veľké porovnávanie elfov Paoliniho a Tolkiena sa nekonalo, no mala som jednoducho ten feeling akéhosi inšpirovania sa. Elfovia sú tu krásni, bezchybní, dokážu si prikrášliť pravdu tak, aby zamotala človeka a oni dosiahli tak svojho cieľa, nemôžu klamať. Okrem toho, som si urobila istý research aj v novodobej fantasy, konkrétne Young Adult fantasy, ako je práve Cassandra Clare a Sarah J. Maas a našla som isté podobnosti s Paoliniho elfami a vílami týchto dvoch autoriek (t.j. pravdovravnost, prispôsobenie si pravdy, krása, vznešenosť a chlad.) Z toho mi jasne vyplynulo, že dospelejšie verzie víl sú inšpirované hlavne Elfami. V tejto knihe ich tak vnímam, ako veľmi mocné bytosti, ale na rozdiel od Elfov v Pánovi Prsteňov títo boli tak trochu zbabelí, takže predsa len  sa niečím líšia. Teda, aspoň tá väčšina, ktorá sa skrývala vo svojom svete. 

Prejdem teda rovno k postavám. 
Začnem klasicky hlavným hrdinom, Eragonom. Veľmi sympatická postava, nie je dokonalý, má svoje chyby. Je to zvedavý mladý chalan, veľmi odvážny a strašne tvrdohlavý a v niektorých situáciách pekne zbrklý. Nehovorím o tom, že mi svojim vyťahovaním sa s čarami liezol rovnako na nervy ako sám Harry Potter so zaklínadlom Expecto Patronum a Expeliarmus. Áno, bol mi sympatický, boli chvíle keď som s ním súcitila, kedy som na neho bola hrdá ako mamina na svoje dieťa. Ale to jeho sebavedomie vždy keď sa naučil nové zaklínadlo a tá jeho otravná schopnosť ho chcieť vždy hneď vyskúšať najviac zložito, ako to len ide, to mi miestami dráždilo moje citlivé čitateľské bunky. No i cez tento maličký charakterový nedostatok som ho mala rada. 
Zafira, dračica nášho mladého Jazdca. Nebudem klamať nad jej vyliahnutou verziou som sa neskutočne rozplývala. Ten popis bol tak zlatý, že ak by reálne existovali draci, hneď si jedného zaobstarám. Táto dračica sa však svojmu popisu hravo vyrovnala; sebavedomá, veľmi inteligentná bytosť, ktorej som ďakovala, že Eragona v niektorých situáciách uzemnila a vydupala si svoje. Jednoducho pravá žena. Aj keď je to skôr zviera, než postava - v knihe sa hovorí, že ich máme brať, ako rovnocenné človeku a tak mi zmienka o nej príde na mieste. Jednoducho som si ju zamilovala od malého dráčika až po koniec knihy. 
Arya, Elfka, ktorú nám autor predstavuje nepriamo na začiatku, v strede a pred koncom, vlastne je s celým dejom spojená neustále a postupne odhaľujeme vlastne prečo je takým dôležitým charakterom. U nej som mala taký menší problém, bola to klasická ženská hrdinka, ktorá vlastne vedela všetko a bola dokonalá vo všetkom, no celkovo mi tam veľmi neprekážala. Avšak očakávala som primerane dobrú ženskú postavu, keď už sme dostali veľmi dobre vytvoreného mužského hrdinu. Jednoducho bola také menšie sklamanie, nebudem klamať, a za tú časť, v ktorej figurovala mi ani nestihla veľmi prirásť k srdcu. V skratke; not great, not terrible. 
Plynulo prejdem k zhrnutiu antagonistov celého príbehu, ktorých bolo počas celej knihy dosť. Hlavný bol, z môjho uhla pohľadu, kráľ a tiež Tieň, ktorého sme spoznali hneď na začiatku. Aj keď kráľa nikdy v deji hmatateľne nevidíme len o ňom počúvame od ostatných postáv. Dozvedáme sa, že je to vlastne krutý muž, ktorý je posadnutý kontrolou svojho územia a vládne celkom kruto a hlavne nie je veľmi obľúbeným. Tieň je proste záporák, ktorý má za úlohu nájsť Eragona a priviesť ho kráľovi, takže jeho úmysly nie sú čisté a je vyobrazený naozaj hrôzostrašne. Okrem toho, že je to černokňažník, ktorý ovláda duchov a je stelesnenie temnoty o ňom vlastne nič viac nevieme, aj keď ku koncu sa predsa len čo-to čitateľ dozvie. Celkovo proti týmto dvom, ktorí sú podľa mňa hlavnými, nič nemám. Nehnevali ma, nevadili mi, mali v deji svoje miesto. Za mňa taká klasika. 

Ak čakáte, že Vám tu niečo poviem práve o romantickej linke, tak čakáte márne. Žiadna tu totiž nebola. Vlastne, príbehovo ani nebola hlavná a dokonca mi tu ani nechýbala. Avšak sú tam isté náznaky; Eragon sa zamýšľa nad krásou Arye a dokonca sa dozvedáme, že sa mu páči, ale tam to celé absolútne hasne. Už len ten klasický vzorček, dievča v boji porazí chlapca a tam vznikne iskierka mi prišiel pre dej absolútne nepodstatný a zvlášť mi to tam ani nechýbalo. Za to ale tu máme množstvo priateľstiev a spojenectiev, ktoré si zakladajú na dôvere a to je presne to, čo sa mi páčilo a absolútne to zastrelo akúkoľvek romantiku. Eragon sa mi zo začiatku javil dosť introvertne, predsa len s rodinou žil ďaleko od mesta, bavil sa len so svojim bratrancom, ale postupom som zistila, že to tak nie je a na to, aký je zvedavý a podozrievavý bol celkom úprimný a zakladal si na dobrých vzťahoch s novozískanými spojencami. Hlavné  bolo jeho spojenie s jeho dračicou. Neskutočne krásne popísanie a vyobrazenie, nejak tak si predstavujem puto medzi človekom a psom. V istých okamihoch som sa usmievala, ich dialógy boli vtipné aj vážne. Milovala som tú oddanosť Zafiry k Eragonovi a tie ich hádky, a toľko spoločných povahových čŕt. Znova, krásny čitateľský zážitok. 

V závere tento príbeh len stručne zhodnotím. Na to, že prvý diel má už 16 rokov je to neskutočné nadčasové čítanie, ktoré by som bola ochotná čítať každý rok, tak ako čítam Harryho Pottera. Za pozitívum celej knihy beriem hlavne: spisovateľký talent, popisy krajiny a miest,  Eragona ako hlavného hrdinu a jeho povahu, jednoznačne drakov a úžasné priateľské putá, a najhlavnejšie to puto medzi drakom a Jazdcom, tiež úžasný preklad. Za negatívum celého príbehu beriem: Eragonove prepísknuté sa chválenie s novými čarami, veľmi jednoduchú ženskú hrdinku a takých obyčajných záporákov, ktorí vlastne splnili svoj účel, ale celkovo vo mne nevzbudili žiadnu emóciu, čo je škoda. 
Knihu hodnotím aj napriek negatívam, ktoré zasa nie sú až tak vážne plným počtom bodov a to 10 z 10 alebo 5 hviezdičkami z 5.
Inak ani nemôžem, keďže beriem do úvahy, že je to staré dielo, ktoré v roku 2005 malo svoj hype. Na tú dobu to bolo rozhodne veľmi dobré čítanie, ktoré hodnotím, ako nadčasové a odporúčam knihu aj dnešnej mládeži. Niekedy aj staršie diela dokážu prekvapiť.