SARAH J. MAAS: NA DVORE Z HMLY A BESU

Priznávam, v istom zmysle som sa popálila. Tvrdiť, že zrejme nebudem čítať druhý diel dvorov a že vlastne ukončenie jednotky mi stačilo, bolo trošičku pokrytecké. Ospravedlňujem sa za to. Avšak, aby som to upresnila. Niekoľko ľudí na mňa s tou dvojkou tak tlačilo a bolo mi neustále vykrikované, ako začnem Tamlina nenávidieť a obľúbim si Rhysa, že som sa teda odhodlala a pustila sa do čítania. A aj to jasného cieľa: Za každú cenu dokázať, že na to aby som mala postavu rada nestačí len to, že sa pán trochu zmení a nie je toxic. Podarilo sa mi to alebo som nakoniec zmenila názor aj ja? Poďme sa pozrieť, ako to dopadlo v tejto recenzii. Dámy a páni, vitajte na niekoľko slovnej tragikomédii Dvory 2 vs. knihomoľka Any.

Jedno sa musí Sarah nechať. Dokonalo popisuje, vytvára úžasný svet slovami a doslova dokáže čitateľa až vtiahnuť do deja obrovskou rýchlosťou. Ani som nevedela ako a už som bola v polovici knihy. Nepovedala by som, že by ma to prekvapilo. To nie. Pri Sarah ma jednoducho to čítanie baví, nie je to vôbec trápenie sa, ako pri niektorých iných tituloch. Dokonca dej bol o mnoho lepší a pútavejší, než v prvom dieli. Na Dvore z Hmly a Besu, tak podľa mňa vôbec netrpí syndrómom druhého pokračovania. Možno budem prehnane vychvaľovať, ale rozhodne tento diel zatienil prvý, so všetkým.

Takže prvé kapitoly boli pre mňa v istom zmysle zvláštne zaujímavé a v istých smeroch, by som asi od autorky chcela odškodnenie za kolektívnu ujmu sexuálnymi scénami, pretože som si nevedome tento diel zobrala do školy, kde som ho čítala a okolo mňa chodilo mnoho ľudí a nie jeden sa veľmi "nenápadne" zahľadel, čo to čítam. Takže áno, prosím, nabudúce potrebujem varovanie, že knihy od autorky si nemám brať na verejnosť.

Späť ku kapitolám a deju ako takému. Takže navonok to teda vyzerá, že Feyre a Tamlin si užívajú svoj šťastný koniec, ale už zo začiatku je to veľmi veľmi divné. Feyre sa vlastne vyrovnáva s tým, že sa stala férkou, každú noc prežíva nočné mory a do toho má riešiť svadbu s Tamlinom. Poviete si, och, aké klasické. No, kým si nezačnete všímať tých malých detailov, že Tamlin nie je až tak super, ako sa vám zdal v prvej knihy. Doslova mu Feyre mizne pred očami, trápi sa a on si to ani poriadne nevšimne. A potom sa tam v deň svadby dotrepe Rhysand - neverím, že to niekedy poviem ale áno, týpek bol žiadaný jav.

Takže, Rhys sa rozhodol konečne vybrať aj s úrokmi svoju dohodu, ktorú uzavrel s Feyre na konci prvého dielu, berie ju tak z jej vlastnej svadby na Nočný dvor. S Feyre ako postavou už od prvého dielu veľmi sympatetizujem. Dokázala som sa s ňou stotožniť na rôznych leveloch a jednoducho podvedome som nenávidela Rhysanda, keď ho nenávidela aj ona. Postupom času, ako sa nenávisť strácala, tak aj ja som začínala pociťovať istú radosť z toho, že Rhys je znova na scéne. Priznávam sa, áno, som vinná z toho, že Najvyšší lord Nočného dvora sa mi dostal pod kožu. Okrem Rhysa, tak máme v tejto knihe lepšie spoznať aj jeho blízky kruh priateľov a prvý krát sa tak stretávame aj s Cassianom a Azrielom.

Obaja mi hneď padli do oka, Cassian bol znova tá postava, ktorú ja jednoducho môžem v každej knihe. Navonok sa teda javí ako šašo, ktorý má za úlohu čitateľa skôr rozosmiať, ako naštvať, ale samozrejme aj on má svoj hlbší význam, dobre vypracovaný charakter, ktorý rozhodne zvyšnými dielmi čitateľ spozná. Niet o čom. K Azrielovi sa asi ani vyjadrovať nemusím, špión, ktorý viac menej robil to, čo robil a až tak sa zasa v knihe veľmi neobjavoval. I cez to bol celkom fajn elementom.

Dej je tak popretkávaný akčnými pasážami, ktoré vás rozhodne zdvihnú zo stoličky. Keď Rhys poslal Feyru ku Tkáčke, ktorej mala ukradnúť prsteň, ktorý patril jemu, verte že mi reálne tuhla krv v žilách. Skvelo napísané akčné časti, len prispievali k tomu, že som knihu nechcela pustiť a čítala som do neskorých nočných hodín. Romantická linka, a teraz myslím Feyru a Rhysa bola úžasná. Tým, že som si Feyru obľúbila neskutočným spôsobom, tak spolu s jej láskou k Rhysovi rástla aj tá moja. Tým menej som mala rada kapitoly a aj pasáže s Tamlinom. NIE, netešte sa, stále netvrdím, že ho nenávidím. Uznávam, je to hlupák, sebestredný idiot s červenou vlajočkou nad jeho menom ALE rozhodne netrpím syndrómom nenávisti k nemu. Stále tvrdím to, že je týpek dosť nepochopený. Rhysand sa mi tak dostal pod kožu, nie len tým že bol istým spôsobom sarkastický a vtipný ale aj tým, že sa k Feyre správal omnoho lepšie než Najvyšší lord Jarného dvora. Autorka nám tak ponúka dva smery. Láska, ktorá je ako tak zdravá a láska, ktorá nie je absolútne v pohode a aj samotná hlavná hrdinka si to uvedomuje a začína tak postupne meniť svoje myšlienkové pochody. Nebolo to tak hŕŕ ako väčšinou v príbehoch je, Feyre dosť účinne premýšľala a zvažovala. Čo sa mi na nej neskutočne páčilo. Ako čitateľ som jednoducho videla do jej vnútra a milovala som ju. Rhysand ma zlákal podobne. Takže vlastne romantika, akcia = krásny dej, ktorý sa čítal sám od seba.

Autorku rozhodne chválim za krásne opisy, ktoré jednoducho ja môžem a čítala by som ich pokojne aj donekonečna. Či už tie, ktoré sa týkali priestoru. Opisy Velarisu? Och, cítila som sa akoby som tam bola osobne. Milujem. Opisy vnútra hlavnej hrdinky, isté vnímanie vnútra Rhysa prostredníctvom nej. To bolo naozaj úžasné. Ja by som vlastne tejto knihe ani nemala čo nejak vytknúť. Samotný koniec druhého dielu bol pre mňa istým šokom. Nečakala som, že autorka to až takto vyhrotí a ja ostanem len čumieť na poslednú stranu. Emočne som sa doteraz nepozbierala z toho, čo som čítala. Musím dokonca priznať, že isté pasáže ma dokonca naozaj rozplakali. No a kapitola 55. Chcete pravdu? Lepšiu kapitolu som doteraz nikdy nečítala. Ak by som mohla tak si ju zarámujem. Dokonalosť sama o sebe.

Čakáte to jedno ale? Tak tu vám ho práve dávam. Jedno veľké ale spočíva v tom, že aj po prečítaní druhej knihy nechápem, čo všetci vidia na Rhysandovi. Podľa mňa nie je až tak odlišný od Tamlina. Áno, rozhodne je menej blbec a rozhodne mal veľmi dobré points, kde som si povedala: ,,Tento týpek má fakt pravdu," ale inak je na ňom niečo výnimočné? Okrem toho, že je fér, má isté schopnosti a je brutálne príťažlivý, si myslím že je dosť obyčajný hlavný hrdina, ktorý mňa ako čitateľku neurazil a nenadchol. Obľúbila som si ho, to áno. Ale rozhodne ho ktovieako nemilujem. Feyre je stále Feyre. Nezbadala som u nej žiadny posun. Možno sa trošičku vyvinula, ale zasa nebolo to príliš. Stále ju však mám rada. Dostanem sa ale k Lucienovi, toho féra naozaj milujem, je stále tá postava, ktorá má pre mňa vyššiu hodnotu, ale... zastávať sa Tamlina, keď veľmi dobre všetci vieme, že urobil viac škody ako úžitku... Pripadal mi ako jedna z tých rozprávkových dobrých víl, ktorá videla všetko extrémne ružovo v tomto dieli.

No a pre extrémne vyhýbanie sa spoilerom, ktoré vám nechcem písať prejdem rovno k záveru tejto mojej tragikomédie. Kniha je naozaj dobrá. Neodtrhla som sa od nej nikdy skôr než o druhej v noci, hltala som kapitolu za kapitolou a ani som sa nenazdala a bol koniec. Extrémne som bola smutná z toho, že musím knihu položiť do poličky, s tým, že je prečítaná. Na druhej strane ma naplnilo extrémne šťastie, že to mám za sebou. V istom zmysle ma láka aj tá tretia kniha, ale myslím, že na teraz mám dosť Sarah J. Maas a jej férov (aspoň do chvíle, kým nepríde rad na Mesto Luny 2, ktoré ma už čaká v poličke).

Knižku rozhodne môžem odporučiť, ale pripravte sa na to, že je to poriadna jazda a ak si chcete užiť príbeh vyhraďte si pre to dni aj noci, pretože Sarah J. Maas vie rozhodne písať dobre a veľký kus práce urobila aj samotná prekladateľka, ktorej preklad sa číta tak krásne. Knihu na Dvore z Hmly a Besu tak hodnotím rovnako krásne ako jej prvý diel s krásnym 2 bodovým postupom a to 9 z 10 alebo 4 hviezdičkami z 5.