Môj názor

Disclaimer: V článku sa môžu vyskytnúť spoilers!

Ahojte, Vítam Vás pri ďalšej recenzii. Čítanie diela Na Dvore z Tŕňov a Ruží šlo veľmi rýchlo a užila som si to až dokonca. Názory, ktoré som na túto prvú knihu zo série Dvorov počula, boli rozporuplné, ale zhodovali sa v jednej veci; je to vraj toxická prvá kniha a mienku o toxicite ľahko vyvracia druhý diel tejto série. Nuž, či je to naozaj tak sa dozviete v tejto recenzii. Spoločne sa tiež pozrieme na dvoch, dá sa povedať, hlavných hrdinov z pohľadu série; všetkými ospevovaný Rhysand a nenávidený Tamlin sú hodní svojich charakteristík od čitateľov po prvom dieli? A samozrejme sa spoločne ponoríme do Férskej krajiny, ktorá skrýva plno tajomstiev.
Poďme na to!

Dobre, poviem vám to narovinu, tak ako to je. Prvý diel tejto série bol fajn. Teda, mohol byť dokonalý, ak by mi to tam nekazilo pár vecí, ktoré nie som schopná autorke odpustiť.  Z každej strany sa na mňa valili názory, aké hrozné to je, že by som to čítať nemala, autorka píše toxicky a celá prvá kniha je  zlá. Nuž, dovoľte mi, aby som sa vyjadrila... Nie je to toxické, aspoň z môjho uhla pohľadu som si nevšimla nič, čo by bolo z dielom, či s písomným prejavom autorky zle. Možno so mnou viacerí nebudete súhlasiť a teraz beriete do ruky všetky knihy z knižnice a chystáte sa ma uknižkovať, ale naozaj tam je minimum toxicity, ktorú pripisujem hlavne nadprirodzenému druhu bytostí - Férom. 
Pred tým, než však začnem recenzovať toto dielo, mám na vás malú otázku. Čo je podľa Vás toxicita? Podľa mňa to totiž v ľudskom svete znamená neadekvátne správanie sa k druhému na základe zbrklosti a akejsi tvrdohlavosti človeka, rovnako tak agresivite, ktorá sa môže objaviť vo vzťahu. Toxické veci, sú napríklad aj romantizovanie únoscov, láska, ktorá vznikne prostredníctvom znásilnenia, či vzťah, ktorý je založený len na hádkach a odporom správaní oboch partnerov. Takto ja vnímam toxicitu. Niečo také som v tejto knižke videla len za polovicou celého deja, a myslím, že právom to tak spadá do negatív - i to jej bolo čo najmenej.

Vrhnime sa teda na dej a jeho priblíženie, ako to v týchto recenziách je zvykom. Celým dejom nás sprevádza hlavná hrdinka prvého dielu, Feyre - ktorá žije v svete ľudí, ktorý prežil vojnu s férmi, ktorí im kedysi vládli. Po tejto vojne sa medzi ľudmi a férmi uzavrela akási Dohoda, ktorej presné znenie a dokonca ani nič podrobnejšie nevieme, len to, že ľudia boli oslobodení od otroctva vo Férskej krajine. Ľudský a Férsky svet tak oddeľuje akási stena, cez ktorú sa nedostane len tak hocikto. 
V začiatkoch deja sa tak ocitáme spoločne s Feyre v lese, v zime, s motiváciou uloviť niečo, čo by neskôr mohla s rodinou zjesť a tiež z toho aj nejak inak profitovať. Keď už konečne narazí na osamelú srnu jej lovecké plány jej prekazí vlk, ktorý sa vymyká normálnej veľkosti tohto predátora. Samotná hlavná hrdinka tak bojuje sama so sebou, uvažuje nad tým, že by to mohol byť fér a tak z nenávisti k tomuto nadprirodzenému druhu predsa len vlka zabije. Domov tak prichádza aj so srnou a peknou vlčou kožušinou, ktorú na druhý deň predáva na trhu v dedine.  Na tomto trhu sa tak zonamuje so všetkým možným, so sfanatizovanými ľudmi, ktorí veria v milosť a krásu férov a jednou žoldnierkou, ktorá od Feyre kúpi kožušinu vlka a na oplátku jej čo-to prezradí o féroch. Autorka nám zo začiatku tak vôbec nemaľuje medové fúzy popod nos, opisuje chudobu, a ako ľahko sa bohatý barón môže ocitnúť na tomto prahu, neprikrášľuje nám nijak Férov, okrem teda tých pár fanatikov, ktorí veria v lepší život za stenou. Okrem toho sa v prvých kapitolách zoznamujeme aj s dvoma staršími sestrami Feyre; Nestou a Elain. Každá má svoju špecifickú povahu, ktorá sa nemusí každému páčiť. Feyre je tak najmladšia, a správne, o celú rodinu sa stará práve ona. Jej sestry nie sú súce na pomoc, otec všetko vzdal.  Po tom, čo sa aj so sestrami vráti z dediny im dvere zozrazí zvláštne zviera, ktoré dokáže hovoriť a chce odplatu za svojho zavraždeného vlčieho priateľa. Tu možno pár čitateľov nadobudlo mylný pocit toxickosti. Zviera dá Feyre na výber, buď podľa Dohody s ním pôjde do Férskej krajiny, alebo ju zabije, keďže ona zabila jeho priateľa. Iste poviete si, jedno lepšie ako druhé, ale on jej dáva na výber a ona so svojou tvrdohlavosťou by radšej zomrela, ak by do toho nevošiel jej otec, ktorý jej veľké rozhodovanie ukončí. A tak sa hlavná postava vydáva so zvieraťom do Férskej krajiny. A tu dej celej knižky začína byť zaujímavý, spoznávame Tamlina a Luciena, ktorí sú priatelia. Samozrejeme, zo začiatku je Tamlin hlavnej hrdinke nesympatický a tak sa správajú k sebe odporne. Za mňa to stále nie je znak toxicity. Navyše Tamlin je až príliš milý, na to že ju akosi zo začiatku nemusí.  Musím povedať, že autorka to napätie medzi nimi krásne dávkovala, videla som tam tú nenávisť. Nebudem Vám tu  hovoriť však celý dej, pretože to by bolo na dlho, jediné čo musíte vedieť je, že časom sa dozvedáme od iných férov, od Luciena alebo od Tamlina nie len niečo o postavách, ale aj o samotnej  ríši, ktorá sa delí na dvory, a tým vládne 7 Najvyšších lordov. V podstate je tam určitá hierarchia férov, z čoho Najvyšší lordi sú opisovaní ako moc sama. Dozvedáme sa o záhadnej nákaze, ktorá členom Jarného dvora nedovoľuje dať dole masky. Feyre je samozrejme veľmi zvedavá, má mnoho otázok, namiesto toho, aby mi to však imponovalo ma skôr jej zvedavosť otravovala. Hrozne mi vadilo, že autorka z ej urobila dokonalú postavu, ktorá všetko hned vedela., napríklad pri pasáži, kde chytala Suriela, chytila ho hneď len tak, ešte k tomu na vlastnú päsť a dostala sa do problémov. Klasický vzorec, ktorý mi vadí. 
Do polovice deju sa Tamlin a Feyre spoznávajú, ich city sa začínajú ukazovať, ona si začína uvedomovať, že niečo k nemu cíti a potom prichádza na scénu nová postava; Rhysand. Nuž tu začína tá toxicita, o ktorej všetci básnia. Vôbec sa mi to nepáčilo, nerozumiem k čomu bolo hneď toľko drzosti, autorka mi s týmto rozhodne neulahodila.

Musím však oceniť rozhodne krásne vrstvenie napätia od autorky. Toľko napätia, že som čítala a čítala, až som sa zastavila niekde v poloci. Začínala som sa vtedy cítiť previnilo, že to čítam príliš rýchlo a tak som spomalila svoje dravé tempo. Za toto dávam knihe veľké plus. Nádherne plynulé, neuvedomovala som si čas, ani ako idú kapitoly, jednoducho ma dielo pohltilo, až tak, že som sa cítila previnilo.  Čo sa týka emocionálnej časti deja, znova, na jednotku. Posledné kapitoly ma jednoducho rozcítili a aj keď mi hlavná hrdinka a jeden z hrdinov absolútne nesadli, isté udalosti ma rozplakali a som si istá, že ani vaše oko by neostalo suché. To napätie malo v sebe istú emocionálnosť, ktorá jednoducho vyvrcholila už tak, že som bola zo všetkého čo sa Feyre dialo veľmi rozcitlivená. No a ten koniec? Jednoducho ma zasiahol už úplne. Autorka mi dala poriadnu ranu celým plottiwstom a ukončením, v ktoré som dúfala a tiež ma navnadilo na pokračovanie. Rozhodne to pripisujem k úžitku celej knihy. Čo však nepripisujem k úžitku celej knihy je práve Rhysand a jeho časť celého deja. Nesadol mi, nemám ho rada, dostaneme sa k dôvodom pri samotných postavách. Maličko sa ešte vrátim práve k sestrrám Feyre, Elain bola na mňa taká suchá, ak by sa jej v príbehu čokoľvek stalo zrejme by som to ani nepostrehla. Je to síce divné, no najviac som si obľúbila Nestu, to je presne tá postava, ktorá by si zaslúžila aj v prvej knihe viac pozornosti. Milovala som jej chlad, zdržanlivosť, istú drzosť a odvahu. I keď sa tu nevyskytovala dostatočne dlho, bola moja najobľúbenejšia.  Nesmiem zabudnúť na opisy prostredia, ktoré neboli také detailné, čo sa týkalo interiéru a dokonca ani exteriér nebol nejak slávne detailne popisovaný, čoho by som samozrejme ocenila viac, ale akosi to tam nechýbalo. Aj kééééď - chcem ich viac! 

Znova pred tým, než sa vôbec vrhnem na postavy, áno znova sa ideme rozprávať o inšpirácii iným dielom  malým porovnaním. Nuž toto dielo má isté črty, ktoré som ja už niekde videla. Iste, narážam na samotného Paoliniho a jeho elfov, ktorí nemôžu klamať atď... No dnes budem viac narážať práve na Cassandru Clare a jej Férov, na jej fériu.  Féri Sarah J. Maas, majú tie isté črty ako Féri Cassamdry Clare - konkrétne; nemôžu klamať, prispôsobujú si pravdu sebe vo vlastný prospech, ubližuje im železo, radi uzatvárajú dohody, radi sa hrajú s mysľou ľudí - do istého bodu som cítila veľkú podobnosť, no autorka to nakoniec otočila v to, že to vlastne nie je pravda a ľudia si to len vymysleli, aby postrašili deti. Ale! Je tu ďalšia podobnosť; Feyre je povedané, aby s férmi neuzatvárala dohody, nepila ich víno v istej lokácii a nikomu neverila - nuž to isté je povedané aj Clary, keď sa s Jaceom vydáva do Férie v Tieňolovcoch. Možno je to len všeobecná informácie pre tento druh a autorky ju použili, no nie je to prílišná zhoda náhod? Nebudem teda hovoriť o samotných dvoroch, ktoré sú všeobecne známe, nie len v týchto dielach. Zameriam sa na samotného Kráľa Hybernu (Férska krajina -ostrov) a Amaranthu, ktorá vlastne tak neoficiálne vládne dvorom a môže za kliatbu Jarného dvora. V skratke, robí to z nej kráľovnú. A aj keď priamo nevieme, že sa féri delia na dva národy, ktorým vládne žena a muž no každý má svoje územie, nepriamo nám to autorka podsúva. Hned prikladám podobnosť medzi Cassadnrinými Tieňolovcami, kde máme tieto dva tituly vymedzené hneď od začiatku. No i tak...náhoda? Nemyslím si.  Každopádne, myslím si, že na originalite a pestrosti celej prvej knihy to nijak neuberá. Práve naopak každá to pojala inak. Jedna okrajovo, druhá išla rovno do deja zasadeného tu a vykreslila tak lepší obraz o féroch. Rozhodne za originálne považujem, to že každý dvor má isté poznávacie znaky a férov, ktorí ich prezentujú. Zhodnotila by som to teda tak, že je tam istá podobnosť, ktorá sa však ďalej odvíja iným smerom. 

A teraz moje milované postavy.
Začnem, klasicky, protagonistkou celého príbehu, ktorá nám prináša dej celej knihy svojimi očami. Feyre. Nuž, príliš dokonalá, všetko jej ide od ruky, vždy keď vystrelí z luku, trafí, ona sa dokáže o všetko postarať, je múdra. Jej tvrdohlvosť nemá hraníc a samozrejme v tých najnebezpečnejších situáciach stráca rozum. Nesadla mi, jej hlúposť v istých situáciach bola tak otravná. Je jej povedané, aby niečo nerobila, aby niekam nešla a ona to urobí. To by samozrejme nevadilo, no vždy urobila tú najhlúpejšiu vec, ktorá ma dokázala nahnevať. Ocenila by som pri nej trochu nedokonalosti, trochu inakosti. Toto bola klasika, ktorá bola pre mňa otravná. 
Tamlin, och, určite veľa ľudí čo so mnou nebude súhlasiť, no po tejto prvej knihe ho milujem. Za mňa na ňom nič toxické, zatiaľ, nie je. Je celkom múdry, čo väčšinou hlavným hrdinom chýba rozum, keď ide o takýto typ fantasy. Má veľmi rozumné argumenty, ktoré mi stačili na to, aby som porozumela tomu, prečo niečo robí, tak ako to robí a prečo sa správa tak, ako sa správa. Jeho výbušnosť bola niečo tak ohrané a zároveň zaujímavé, že jednoducho mi neprekážala. Ja osobne si len myslím, že Tamlin je nepochopená postava zo strany čitateľov. Síce zatiaľ neviem, aký bude v ďalších dieloch, no myslím, že budem jedna z tých, ktorá v ňom vidí isté veci.  Podľa mňa si zaslúži viac pochopenia po tej prvej knihe, no uvidíme. 
Lucien, ďalšia moja láska, vtipný, úprimný, prirodzený. Viac k nemu ani nemôžem povedať, pretože, už si prežil svoje, má právo na to, ako sa správa, no i napriek tomu na svojho kamaráta nezanevrel a stále je to jeho, dalo by sa povedať najlepší priateľ. Proste je to ten typ postavy, ktorý ma vie rozosmiať a dokážem si ho zamilovať. Vždy ma to dokáže tak zahriať u srdiečka, keď vidím takúto postavu v knihe. 
Rhysand, boh ochraňuj ma. Za mňa v prvom diely je to práve on, pri kom mi môj toxic meter začal pípať ako šialený. Drzý - tak nepríjemne - oplzlý, intrigánsky, ktorý sa hrá na drsného. Týpek so smutnou minulosťou , ktorý nakoniec začne mať isté sympatie k Feyre, ale prejavuje ich... no veľmi divne. V pasáži, kde mu Feyre nechce dať svoju ruku na ošetrenie jej ju on jednoducho ešte viac bolestivo pridrží a potom s ňou chce dohodu? Hello boy!!! Chceš facku? Ale, na konci si to trochu vylepšil, keď sa jemne priznal, že nie je tak zlý, ako vyzerá, keď sa pridal na dobrú stranu a ja som tam videla isté budovanie, možno zatiaľ, len nejakého črtajúceho sa priateľstva, ma obmäkčil, neskutočne. A tak možno nakoniec ten toxic meter ďalšími dielmi pri ňom pohasne. 

Antagonisti, konkrétne Amarantha. Nuž, mrška, to je to správne slovo, ktoré na ňu viem použiť. Bola veľmi dobre vykreslená, mala svoje miesto v deji, posúvala ho a tiež ho poháňala aj s napätosťou. Práve prostredníctvom nej, to čo urobila Feyre a Lucienovi, ma tá pasáž rozcítila. Nemala som ju rada, možno bola až prehnane brutálna, no predsa len, ovládalo ju odmietnutie smútok a žiarlivosť. Chápala som ju v istom smere, prečo to všetko chcela urobiť, prečo robila, čo robila. Autorka sa s ňou jednoducho vyhrala a za to jej pripisujem ďalšie plusové bodíky. 
Okrem Férov, vo Férskej krajine nám autorka ponúka aj iné zlé, aj menej zlé bytosti. Oboznamuje nás s nimi. Rozhodne som bola nadšená z toľkých nových bytostí a obdivujem autorku, že si ich dokázala vytvoriť vo svojej predstavivosti a predstaviť nám ich. V príbehu sa stretávame s Boggom, veľmi temnou entitou, ktorá mi naháňala husiu kožu, keď som čítala tú jedinú jednu pasáž, kde vystupoval. Suriel, opísaný, ako hrôzostrašný, ale ekvivalent pre staré tety, ktoré vedia všetko a ešte radšej počúvajú, čo sa kde mihne, rozhodne zaujímavé. Ja to nemôžem hodnotiť inak než pozitívne, pretože naozaj milujem, keď poznávam nové nadprirodzené bytosti. 

Takmer, by som sa zabudla vyjadriť k romantickej linke, ktorá mi bola servírovaná úžasna. Dá sa povedať, že ten vzťah je stavaný na klasickej trópe; enemies to lovers (z nepriateľov na milencov). Ono, autorka to aj popisuje tak klasicky. nesympatia, nadávky odmeranosť a neskôr precitnutie, nejaké tie pohľady, udalosti, ktoré ich zblížia a nakoniec romantika so všetkým a s tými šteklivými scénami, o ktoré nie sme ukrátení. Povedzme, že neurazila a nenadchla, no stále som ňou žila a Tamlina s Feyre milujem. Opakujem, zatiaľ. 

Na záver, ako vždy, malé zhrnutie. Koniec koncov, kniha je dobre napísaná, rozhodne je to niečo čo sa opaltí si prečítať. Tiež neľutujem toho stráveného času pri tejto knihe, pretože už dlho som si chcela niečo od tejto autorky prečítať a moje očakávania boli vyššie, než som pred kúpou mala. Pracovala som s informáciami, ktoré mi boli podané a nakoniec sa mi nepotvrdili, len polovičato. Takže, za pozitívum celého prvého dielu považujem, nové nadprirodzené bytosti, gradáciu deja, emocionalitu, Luciena :3 a tiež veľa pasáži, kde spoznávame postavy, koniec, ktorý mi otočil šiltovku, kvalitné dialógy, zápornú postavu a jej pohnútky. Za negatíva knihy považujem, toxický charakter Rhysanda, ktorý sa síce zlepší, no zatiaľ som voči nemu skeptická, klasická romantika, za mňa málo opisov, isté podobnosti s Tieňolovcami, plochý charakter Elain, málo scén s Nestou, príliš dokonalá hlavná hrdinka a na mňa máličko opisov. Knihu tak hodnotím 7 z 10 alebo 3,5 hviezdičkami z 5. Rozhodne odporúčam, aj preto, aby ste sa sami presvedčili o tom, že to nie je taká tixocká pasca, ako každý tvrdí.