VLADIMÍRA ŠEBOVÁ: DCÉRA ZIMY

Po dlhom čase som tu zasa s novou recenziou a to na slovenskú knižku od autorky Vladimíry Šebovej. S autorkou mám už skúsenosť, práve s jej dielom Insomnia, ktoré ma veľmi nazaujalo a dokonca by som povedala, že som bola z neho sklamaná. Ale, dala som autorke ešte šancu a prečítala som si jej novú vec s názvom Dcéra Zimy. Hneď takto na úvod vám musím povedať, že knižka ma príjemne prekvapila a som rada, že som dala autorke druhú šancu. Tak vrhnime sa na recenziu, aby som ju mohla vychváliť do nebies.

Ták, kde vlastne začať. Možno začnem tým, že sa Vám pokúsim priblížiť dej a pokúsim sa tak urobiť bez zbytočných spoilerov. Pre istotu však máte hore upozornenie, ak by som to nedokázala splniť.

Dejom nás sprevádzajú dve hlavné postavy: Morena a Vesna, ktoré sú sestry a stali sa z nich prostredníctvom jednej udalosti bohyne. Určite nikomu nemusím predstavovať, kto je Morena, alebo Vesna. Všetci sme sa aspoň raz za život stretli so slovanskou mytológiou (s Morenou určite, hlavne v škôlke, kde sa chodí vynášať). Dej sa odohráva v trojakých dejových linkách. Autorka nám predstavuje príčiny ako sa sestry stali tým, čím sa stali. Ďalej nám prináša pohľad na to ako hľadajú riešenie odvrátiť tento osud a ku koncu sa ocitáme v prítomnosti, kde sa nám ponúka rozuzlenie. Respektíve, ak by som to mala povedať jednoducho dej sa odohráva v minulosti, prítomnosti, ktorá je v istej miere aj minulosťou a skutočnej prítomnosti z roku 2021.

Veľmi sa mi páčili opisy, či už samotného prostredia alebo pocitov, či situácii, ktoré Morena so svojou sestrou zažívali. Musím sa však priznať, že kapitoly v minulosti sa mi páčili omnoho viac. Malo to krásnu, čarovnú až magickú atmosféru, ktorou som sa nechala unášať. Ja osobne som si pod celým Úlesím predstavovala práve slovenské dediny, netuším prečo, no vo mne to jednoducho vyvolalo tú predstavu.

Nie je to však len o opisoch, veľmi sa mi páči aj mytológia, ktorá je inšpirovaná práve tou slovanskou, tie rôzne nadprirodzené alebo skôr mytologické bytosti, ktoré sú v knihách tak vzácne. Musím povedať, že to kniha má naozaj nádych práve kultúry, ktorá nám predchádzala.

S dejom som tak nemala žiaden problém, odsýpal neskutočne nádherne. Pasáže, ktoré mali vyznieť nebezpečne a akčne vo mne vzbudzovali určité napätie, niekoľkokrát ma dokonca autorka aj skoro rozplakala. Od postáv až po samotné dialógy to jednoducho celé spolu hralo a ja som sa tejto peknej fantasy melódii odovzdala naplno.

Napriek tomu, že mojim favoritom ostávajú práve kapitoly z minulosti tak ani kapitoly z prítomnosti roku 2021 neboli najhoršie. Vlastne, boli veľmi dobré. Vôbec ma nejak neodradili alebo že by som sa pri nich trápila nie. Malo to niečo do seba. Predstava, že tieto slovanské mytologické bytosti sa medzi nami ľuďmi pohybujú dodnes mi prišla milá, krásna a rovnako tak čarovná. Istými pasážami to vo mne evokovalo taký rozprávkový nádych, čo ma ešte viac podporilo v čítaní a o to viac som bola nešťastná keď som prišla na koniec a tým som dočítala knižku.

Čo sa týka postáv nebolo to tak závažné, že by som na niekoho hádzala topánky, či ich každých pár minút hádzala z okna to nie. Ale takmer celú knihu mi veľmi nesedela Vesna. Nezískala si moje sympatie, prišla mi taká hm, ani neviem nedospelá, správala sa zo začiatku tak dievčensky až pubertálne? Ani neviem charakterizovať tú spleť dojmov z nej. Jednoducho mi nesedela správaním, za to jej sestra Morena mi bola veľmi sympatická. Ja mám rada postavy, ktoré sú na oko chladné a viac tak dokážem do ich vnútra nahliadnuť aj cez opisy, ktoré ponúka autorka. Jednoducho si ma získala a tie náznaky sarkazmu, ktoré tam boli ma o to viac k nej ešte pripútali. Musím sa ale priznať, že princ Ivan mi bol veľmi podozrivý už od začiatku a aj to ma držalo pri čítaní, zistiť kto vlastne je. Ak by som to mala popísať nejakým anglickým slovom, tak mi prišiel ,,sketchy." Ešte sa vyjadrím k Miltonovi, ktorého som si poriadne ani nestihla užiť. Prišlo mi že je tam príliš krátko a ja by som ho tam uvítala aj dlhšie. Mal niečo do seba, páčil sa mi.

Ja vlastne nemám ani žiadne mínusy pre túto knižku. Možno jeden, aj to sa týkal skôr nejakých preklepov, ktoré som objavila v knižke. Ale to je pre mňa naozaj zanedbateľný mínus, pretože presahujú plusy, ktoré jednoducho tu sú.
S plusmi však ešte nekončím a rada by som ešte spomenula súrodeneckú lásku Vesny a Moreny. Nie nadarmo sa niekoľkokrát v texte hovorí, že spolu dokážu neuveriteľne dobre fungovať. Aj keď niekedy som bola rada za to, že Morena veľa situácii poriešila sama, lebo častokrát to Vesna len pokazila. Ale keď už boli spolu, boli úžasné. Mne osobne to pripomínalo súrodenecký vzťah aj v skutočnosti. Častokrát sú moji súrodenci na hranici nenávisti a som rada, že som sama a potom následne sa stane niečo za čo som rada, že ich v živote mám. Možno to ani nie je hlavná myšlienka celej knihy, ale myslím si, že nám hovorí aj o tom, že súrodenecká láska je hneď po tej rodičovskej najsilnejšie puto, aké môžeme mať.

Ak ste milovníkom slovanskej mytológie a fantasy literatúry tak táto knižka je rozhodne pre vás. Má to akciu, smutné situácie, oddychové pasáže, tiež humor, či krásnu čarovnú až rozprávkovú atmosféru. Nemám tejto knižke čo vytknúť a tak s pokojným svedomím jej dávam 5 hviezdičiek z 5 alebo 10 bodíkov z 10. Rozhodne odporúčam. Treba podporiť slovenské autorka, hlavne také, ktoré dokážu napísať tak skvelé fantasy ako je Dcéra Zimy od Vladimíry Šebovej.